Barbra Streisand – žena plná protikladov.

Autor: Katka Benková | 3.2.2013 o 21:35 | (upravené 3.2.2013 o 23:36) Karma článku: 8,40 | Prečítané:  1281x

Kto to vlastne je? Politická diletantka, ktorá jazdí k barikádam v roll-royci, provokujúca žena, ktorá príde na odovzdávanie Oscarov v priesvitnom pyžame, mocná žena, ktorá keď sa zamiluje, dokáže urobiť z kaderníka v Hollywoode filmového magnáta, filantropka, distingvovaná dáma, ale aj nekontrolovateľný živel,  bezohľadná  a ambiciózna potvora, ale najmä žena s úžasným talentom, nezabudnuteľným zjavom a očarujúcim hlasom - Barbra Streisand.

 

Barbarin starý otec pochádzajúci z poľskej dedinky Brzeżany opustil rodnú hrudu v roku 1898 z náboženských dôvodov. Ako žid sa tu necítil v bezpečí.  A tak sa jeho vnučka Barbara Joan Streisandová narodila 24. apríla 1942 v Brooklyne, matke, ktorá milovala operu a trávila hodiny počúvaním Carusa a vysokoškolskému profesorovi.  Otec však v roku 1943 vo veku 35 rokov zomrel na epileptický záchvat a Barbara vyrastala s nevlastným otcom, ktorý sa jej často posmieval, že nie je pekná a nikdy z nej nič nebude. Citovo chladná matka a nevlastný otec neprejavovali voči dievčaťu dostatok lásky a tak už od raného detstva trpela rôznymi psychosomatickými chorobami, keď si napríklad ako sedemročná skoro tri roky čakajúc na smrť nahovárala, že umiera na rakovinu. Deti v škole sa jej často posmievali, pretože sa im zdala divná, namyslená a škaredá. Časom sa naučila posmech ignorovať a keď plakala tvrdila, že „neplače, to má iba ochabnuté slzné kanáliky, z ktorých neustále tečie.“ Barbara však rada spievala, či už ju niekto počúval, alebo nie. Keď prvý krát v siedmich rokoch stála pred publikom, cítila, že uznanie, ktoré dostáva ju napĺňa šťastím. Vtedy začala snívať o hviezdnej kariére, cesta ku ktorej viedla najskôr cez štúdium herectva. Z dievčaťa, ktoré si vypchávalo podprsenku ponožkami, občas si odfarbilo vlasy na červeno sršal komediálny talent, Barbara však nechcela, aby sa jej ľudia smiali a túžila stať sa tragickou „múzou“. Až po stretnutí s castingovým manažérom Eddie Blumom, ktorý jej nedal rolu v pripravovanom filme „The Sound of Music“, pochopila, že má výnimočný hlas a prihlásila sa do speváckej súťaže v klube „The Lion“. V ten večer všetkých prítomných okúzlila svojím zjavom a výnimočným hlasom. V ten večer sa tiež rozhodla vypustiť zo svojho mena „a“ a z Barbary sa tak stala Barbra. Jedným z prvých fanúšikov bol aj spolužiak z hodín herectva Dustin Hoffman. Stále sa však cítila byť spievajúcou herečkou.

 

 

Barry Dennen vo filme Jesus Christ Superstar

Jej milostný život je plný vzletov a následných pádov. Jedným z jej prvých milencov bol Barry Dannen, ktorý bol v skutočnosti gay, čo však v tom čase Barbra netušila a ich vlažný vzťah potvrdzoval iba jej strach z toho, že nevyzerá dobre. Keď sa ho priamo spýtala, či je pekná, ukázal jej sochu egyptskej kráľovnej Nefertiti, čím jej chcel ukázať, že jej krásna je iba netradičná, bohužiaľ Barbra opäť videla iba svoj obrovský nos. Keď jej však o niekoľko rokov manažér ponúkol, že jej zaplatí plastiku nosa vyhlásila, že má svoj nos rada.

s manželom Elliotom Gouldom

V roku 1963 sa vydala za herca Elliota Goulda. Čím bola úspešnejšia ako herečka a speváčka, o to viac jej krachovalo manželstvo. Ona začínajúca hviezda, on na hazarde závislý muž. Opraty manželstva mala Barbra pevne v rukách a tak keď sa jej zničený („nechcem, aby ma Barbra živila“) a zlomený muž opýtal, či je niečo pravdy na tom, že Sydney Chaplin (herec z broadwaskej verzie Funny girl) je jej milenec, bez problémov to priznala. Toho v roku 1965 vymenila za Michaela Legranda, skladateľa, s ktorým spolupracovala. Elliot sa všetkému bezmocne prizeral. Vtedy sa rozhodol, že najlepším spôsobom ako upevniť manželstvo je dieťa. A tak sa v roku 1966 narodil syn Jason Emanuel Gould.

Na preberaní Oscarov za film Funny Girl (1968) s manželom Elliotom Gouldom v šokujúcom oblečení – priesvitné pyžamo od Arnolda Scaasiho.

Keď ju konečne obsadili do hlavnej role vo filmovej adaptácii Funny Girl (1968), jej výkon ocenili všetci, fanúšikovia aj porota na Oscaroch. Nerozhodný výsledok, keď cenu dostala spolu s Katharine Hapburnovou však nemal obdobu. Práve na toto preberanie si vybrala šokujúce oblečenie – priesvitné pyžamo od Arnolda Scaasiho.

 

Práve počas natáčania Funny Grils sa zamilovala do Omara Sharifa

Práve počas natáčania Funny Grils sa zamilovala do Omara Sharifa, egyptského herca a sukničkára. Ona židovka, on musilm. Tento vzťah vyvolával vlnu odporu najmä v arabských krajinách. Po skončení natáčania sa ho však Barbra zbavila rovnako ako milencov pred ním.

Na dlhý zoznam jej aférok patril aj Elvis Presley, ktorý očarený z vystúpenia navštívil Barbru v šatni, bez slova pokľakol na koleno a začal jej lakovať nechty na nohách červeným lakom. Nikoho neprekvapilo, keď manželstvo s Elliotom skončilo v roku 1971. Elliot Gould sa vyjadril, čo bolo dôvodom ich rozvodu: "Barbra je skvelá a talentovaná, ale žiť s ňou nie je možné, aspoň pre mňa to nebolo možné. Keby som s ňou vydržal o niečo dlhšie, udusil by som sa jej osobnosťou. Je totiž egocentrická, sebecká a neuspokojí sa s ničím menším, prostredným či priemerným. Miluje dokonalosť. Dokonalé scenáre, dokonalé výrobky, dokonalé telá, dokonalé výkony...".

 

Niekedy v tomto období sa zamilovala aj do country speváka Krisa Kristoffersona, s ktorým neskôr natočila film „Zrodila sa hviezda“ (A star is born). Zamilovanosť ju sprevádzala aj pri natáčaní filmu „Takí sme boli“ (The Way We Were, 1973), kde jej učaroval Robert Redford. Búrlivý bol vzťah s kaderníkom Jonom Petersonom, ktorý začal tým, že jej vyrobil parochňu a ona z neho na oplátku urobila jedného z najsilnejších filmových producentov, ktorý produkoval napríklad filmy „A star is born“ alebo „ Flashdance“. Nikdy však nedovolila, aby ju nejaký muž využíval pre peniaze. Ich vzťah bol plný hádok, pľuvancov, vulgarizmov. Bili sa ako zvieratá, ale práve táto osobnosť pouličného gaunera Barbru vzrušovala. Druhého Oscara získala Barbra za vlastnú pieseň „Evergreen“ z filmu „A star is born“. V roku 1983 sa stala z Barbry režisérka, keď natočila film „Jentl“, so židovskou tematikou, v ktorom hrala zároveň hlavnú úlohu. Film natočila ako poctu svojmu starému otcovi, ktorý ju k tomu vyzval pri jednej špiritistickej seanse. Jej druhý režijný pokus, rovnomenná filmová adaptácia románu Pata Conrada Pán prílivu (The Prince of Tides, 1991), kde si zahrala židovskú psychiatričku Susan Lowensteinovú, bol v roku 1991 nominovaný v siedmich kategóriach na Oscara.

 

 

Rovnako ako počet ocenení a úspechov, rozširoval sa aj jej zoznam milencov slávnych mien: Richard Gere, Waren Beatty, Ryan O´Neil, Don Johnson či Liam Neeson, ale takisto tiež tenista André Agaassi, ktorý bol o tri roky mladší ako jej syn, keď s ním v roku 1992 začala chodiť.

 

V roku 1998 sa vydala za herca Jamesa Brolina . V jeho náručí konečne našla pokoj a šťastie.

 

v náručí Jamesa Brolina

 

Jej posledná filmová rola je v komédii „The guild trip“ (2012), v ktorom ako matka vynálezcu vyráža na cestu, aby predala jeho vynález. Najnovšou správou je, že po 36 rokoch prijala ponuku a vystúpi na odovzdávaní Oscarov dňa 24. februára 2013. Naposledy to bolo v roku 1977, keď spievala pieseň „Evergreen“.

 

Pre niekoho škaredá, pre iného krásna a očarujúca, žena plná protikladov, ktorej cieľom je dosiahnuť dokonalosť. Pre mňa excelentná speváčka s úžasným temperamentom, ktorá mi znovu a opäť vyráža svojim talentom dych.

 

 

Podľa knihy: Christopher Andersen - Príbeh legendy Barbra

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?